|
Ulli Sanou je rakúska profi-perkusionistka, primárne zameraná na západoafrické bubny a tanec (obzvlášť v súvislosti s tradíciou Mali). Spolu s kolegom Gerhardom Kerom vedie Beatfactory (www.djembe.at), najväčšiu školu perkusií v Rakúsku. V roku 1988 založila kapelu Sanza, prvý hudobný projekt, ktorý priviedol vynikajúceho majstra perkusií z Mali – Drissu Koného, na mnoho pódií Európy.
Otázka 1:
Ulli, nie je bežné, prinajmenšom v našom prostredí, vidieť ženu, ktorá venovala svoj život perkusiám, ba čo viac, dokonca africkým perkusiám. Ako si našla cestu (a odvahu) zariadiť si takto svoj život?
Odpoveď 1:
Mala som už 34 rokov, keď som išla na tanečný workshop s Ismaelom Ivom (tanec) a Dudu Tuccim (perkusie). Tento workshop zmenil môj život. Bola som v tom čase učiteľkou kreslenia a ručných prác na strednej škole. Po workshope som vedela, že sa chcem stať bubeníčkou. Priateľka Duduho bola bubeníčka a poprosila som ju, aby ma učila. Ihneď som si išla kúpiť conga (latinskoaberické bubny) a tej noci som postavila bubon vedľa svojej postele a zaspala objímajúc ho. Nasledujúce dva roky moje telo stále chodilo do školy, ale moja myseľ žila perkusiami. Jeden priateľ priniesol do Rakúska djembe a ja som čoskoro odložila conga a začala študovať hudbu djembe. Organizovala som workshopy Arona Ndiaye (Senegal).
Zanechala som prácu učiteľky, aj keď som mala strach, že možno nebudem vo svojej novej profesii úspešná. Takmer pol roka som skutočne bojovala s týmto rozhodnutím, ale nebolo inej možnosti – musela som to urobiť. Spočiatku som sa samozrejme nemohla živiť bubnami, takže som musela pracovať v kaviarňach, pracovala som aj v noci na pošte a každú voľnú minútu som venovala bubnom – moje nadšenie mi dávalo veľa energie!
Potom som spoznala bieleho hráča na djembe z Francúzska (Cocosel), ktorý hral na djembe spôsobom, ktorý sa mi páčil omnoho viac, než štýl afrických bubeníkov, ktorých som vtedy poznala. Cocosel sa učil v Mali, takže mi bolo jasné, že pôjdem do Mali. Šla som za učiteľom Cocosel - Segom Sidibem a začala som sa u neho učiť.
Jedno popoludnie som sedela v „Carrefour des jeunes“ v Bamaku, na mieste kde som dostávala svoje lekcie, a kde nacvičovali nejaké tanečné skupiny z Bamaka, hrajúc frázy, ktoré som sa naučila v to ráno. Bol tam aj jeden Nemec, úplný začiatočník, ktorý skúšal hrať základný doprovod, takže som mohla hrať sóla. Náhodou v to popoludnie prechádzali okolo nejakí bubeníci a vždy sa vymenili s tým začiatočníkom a hrali so mnou. Ten posledný z nich však bol pre mňa osvietením. Hral so mnou a bolo to akoby sme spolu lietali. Nikdy predtým nebolo učenie také ľahké. On niečo zahral a ja som to vedela hneď za ním zopakovať. Ten človek bol Drissa Kone a ja som odišla od Segu, aby som sa učila od Drissu, čo bol začiatok nádherného hudobného priateľstva, ktoré trvá dodnes. Nahrávala som si rytmy, ktoré som sa s Drissom učila a večer som ich počúvala. A potom, mimo procesu učenia, som si stále viac uvedomovala, aké som mala šťastie, že som stretla tohto človeka! On hral melódie, nie frázy!
Keď som sa vrátila z Afriky plná novej hudby a entuziazmu, uvedomila som si, že ľudia, s ktorými som tu hrávala, nemali veľký záujem o to, čo som priniesla. Ale bol tu aj jeden človek, ktorý mal o to veľký záujem: Gerhard Kero. Trávili sme spolu noci počúvaním rytmov a bolo prirodzené, že sme začali spolupracovať. Presťahovala som sa do jeho štúdia (moje bolo menšie) a začali sme budovať Beatfactory, najväčšiu školu bubnovania v Rakúsku.
Ďalšiu zimu sme išli do Afriky spolu (bola to naša prvá spoločná cesta, za ktorou nasledovalo mnoho ďalších) a doviedli sme Drissu do Rakúska. Drissa sa pridal k Sanze (ktorú som založila pred niekoľkými rokmi) a odohrali sme počas niekoľkých rokov množstvo koncertov po Európe. V tom čase Drissa priviedol tanečnicu Oumou Mariko, ktorá je ako ohňostroj a vynikajúca frontmanka.
Naša škola stále rástla, začali sme vyrábať naše vlastné djembe (www.spicy-instruments.com), začali sme spolupracovať s firmami http://www.djembe.at/djembe/dasimtakteteamc/english), so školami, organizujeme hudobné zájazdy do Mali, ponúkame výcvik pre ľudí, ktorí sa chcú stať učiteľmi djembe a hráčmi (http://www.djembe.at/djembe/djembec/djembe), vytvorili sme pódiový projekt s našimi dobrými študentmi (http://www.djembe.at/djembe/stage/nabum ), vydali sme mnoho CD (http://www.djembe.at/djembe/shop/cds).
S týmto všetkým súvisí veľa práce a organizovania. Ale je to veľmi napĺňajúca a veľmi zaujímavá práca (učenie sa nikdy nekončí) a nikdy by som svoju prácu nemenila.
Otázka 2:
To, čo si práve povedala, je veľmi zaujímavé a inšpirujúce! Mohla by si prosím povedať niečo konkrétnejšie o rozdieloch medzi tým ako hrá Drissa a tým, ako hrali ľudia, s ktorými si spolupracovala predtým, než si ho stretla? A ako sa vám nakoniec podarilo nájsť poslucháčov pre štýl, ktorý ste od Drissu prevzali, ak bol natoľko odlišný od toho, čo ľudia zvykli hrávať?
Odpoveď 2:
Drissa vždy hrá melódie. A hrá ich mäkko. On je, ako tomu my hovoríme, adrenalínový hráč (nie testosterónový alebo rivalitný). Hráči, ktorých som poznala predtým, hrali veľmi tvrdo a nahlas. Tiež to boli dobrí hráči, samozrejme, ale môj vkus je iný. Keď Drissa začne hrať na svatbe, celkový pocit sa ihneď zmení a stane sa veľmi intenzívnym. Nie je to ani tak v tom čo hrá, ale skôr v tom, ako to hrá.
V tých časoch však ľudia nerozoznávali tento rozdiel, iba ho cítili. Myslím, že keď počuli Drissu hrať, cítili že sa deje niečo naozaj jedinečné. V osemdesiatych rokoch som hrala v kapele s názvom Néné a po tom, ako sme vyšli na pódium, sme hrali tri hodiny len perkusie, bez jediného slova a bez tanca – a ľuďom sa to páčilo! Dnes by to bolo nemožné.
Uvedomovanie si rozdielov vyžaduje byť s touto hudbou naozaj hlboko „spojený“, čo sa týka len malej skupiny ľudí. Najväčšia časť divákov má jednoducho len rada perkusie, chce na ne tancovať, a to je všetko. Niektorí z nich môžu rozoznávať rozdiely, niektorí ich len cítia, ale keď sa chcú baviť, tak im na tom až tak nezáleží.
Otázka 3:
Čo je podľa teba možným (alebo už preukázaným) prínosom (západo)Africkej hudby a tanca pre naše (stredo)Európske prostredie? Čo nám môže dať kultúra tradičného afrického bubnovania a tanca po hudobnej, kultúrnej, alebo aj duchovnej stránke?
Odpoveď 3:
Kvôli porozumeniu rôznych vplyvov sa treba vrátiť aspoň do skorých osemdesiatych rokov. Teda aspoň v Rakúsku. Vývoj začal predtým v Amerike, pod názvom New Age. Ľudia boli otrávení z toho, ako priemyselné krajiny nazerali na život a pristupovali k rôznym veciam. Naše silné zameranie na intelekt a myslenie viedli k nedostatku citu pre telo, emocionalitu a intuíciu. Toto všetko a samozrejme aj ekonomický rozvoj (globalizácia) nás otvorili pre kultúrne a duchovné vplyvy z tzv. tretieho sveta (Ázia, Afrika, Južná Amerika, Austrália). Aha! Oni stále mali to, čo sme my stratili! A začali sme praktizovať meditáciu, jógu, začali sme hrať na bubny a didgeridoo, atď, atď. Bolo v tom veľa idealizovania a vzali sme si z toho len to dobré a ignorovali sme to, čo nesedelo do našej predstavy o „stále prírodne žijúcich ľuďoch“. Bol to samozrejme nezmysel, bolo to však pochopiteľné a bola to silná motivácia.
A teraz poďme k perkusiám. Africké bubny „hovoria“ priamo k telu, prinútia vás hýbať sa. Táto hudba vytvára emócie: radosť, šťastie, získavate z nej energiu.
Rakúska hudobná tradícia je tvorená klasickou hudbou a tradičnou hudbou. Študovanie klasickej hudby znamenalo učiť sa noty a počítanie. Tradičná hudba bola v tom čase ešte stále kontaminovaná Nacistami a preto bola pre väčšinu mladých ľudí neprijateľná. Mali sme tu slepú škvrnu, veľký rytmický deficit. A zaplnili sme ho. Keď som začínala, pamätám si pocity čistej radosti a neuveriteľný nárast energie. A nebola som sama. Bolo to vo vzduchu. Hudobníci z celej Európy naskakovali na ten vlak a začalo sa hnutie, ktoré stále rástlo. Išli sme do Afriky učiť sa a nadobudli sme svoje skúsenosti, od idealizácie cez niekedy dezilúziu až po relatívne realistický pohľad na konci.
A aké sú teda tie účinky?
Pamätám si prvé koncerty, ktoré sme odohrali. Keď som sa pozrela na tancujúcich divákov, hrozilo mi, že vypadnem z rytmu, pretože mnohí ľudia tancovali úplne mimo rytmu. To sa zmenilo: mnohé tanečné a bubenícke kurzy naozaj zvýšili chápanie tejto hudby a pohybu k nej.
Afrika ako kontinent už nie je len chudobným svetadielom hladu a vojen, ale dnes je známa aj ako kolíska rytmu a celej populárnej hudby od blues po hiphop, od samby po salsu.
Popoví hudobníci ako Paul Simon začlenili africké bubny do svojich aranžmánov – či sa vám to páči alebo nie.
Videla som djembe už aj v reklame na nejaké produkty – haha!
Ľudia sa stretávajú aby spolu hrali v parkoch, doma, kdekoľvek! Je to ako nová housemusic....medzitým sa začínajú učiť ako robiť jam sessions, takže to čo produkujú nie je vždy len hluk.
Firmy organizujú bubenícke podujatia pre svojich zamestnancov – teambuilding.
Samozrejme, existuje aj veľké duchovné hnutie súvisiace s bubnami. Ľudia vkladajú do bubnov všetky druhy očakávaní. Bubny liečia. Kozie kože nie sú pre nás dobré, lebo vplývajú na intelekt. Bubeníci vytvárajú rytmy planéty, ktoré majú rôzne účinky na naše myslenie. Podľa mňa čisté nezmysly. Každá časť spoločnosti si však z toho niečo vezme.
Bubny si našli priestor aj v medicíne a v terapeutických metódach. Vedci skúmajú aký má vplyv hudba na vývoj mozgu. Neviem či už sú nejaké výsledky pokiaľ ide o bubny, ale myslím, že by to bolo zaujímavé.
V súčasnosti sa my ako odborníci viac a viac špecializujeme, so stále väčšou „hĺbkou ponoru“ do danej oblasti, robí sa vedecký výskum a prichádza sa na veľmi zaujímavé veci. V Nemecku hudobný etnológ Rainer Polack intenzívne pracuje na tzv. miktotajmingu (špecifiká posunu rytmických úderov a pulzov).
Celá vec však funguje aj naopak: záujem Európanov má tiež vplyv na afrických bubeníkov. Som si istá, že keď si uvedomili, že je zrazu veľa ľudí, ktorí ešte aj platia aby sa mohli učiť ich hudbu, začali vlastnú hudbu viac oceňovať. Naše výrobky, ako kvalitné šnúry, zmenili djembe. Hoci predtým bola koža napnutá pomocou „šnúr“ z kozej kože, čo neumožňovalo ladenie, teraz sa dajú djembe naladiť veľmi vysoko (až kým znejú ako plechovka).
Otázka 4:
Aké druhy projektov / koncertov / vystúpení sa teraz organizujú v Rakúsku a čo robíš TY v rámci vlastných projektov?
Odpoveď 4:
Minulý rok Beatfactofy začala výcvik ľudí, ktorí sa chcú stať profesionálnymi učiteľmi a hráčmi na djembe (http://www.djembe.at/djembe/djembec/djembe). Tento výcvik je spojený s našimi kurzmi v škole bubnovania. Pred niekoľkými rokmi sme začali dávať certifikáty študentom, ktorí skončili 4. stupeň (certifikát kole), 5. stupeň (certifikát fola) a 6. stupeň (certifikát tipi). Tréning je organizovaný modulovým systémom. Jeden modul sa napr. dokončí keď dosiahnete certifikát kole. Musíte sa podieľať na našom pódiovom projekte (http://www.djembe.at/djembe/stage/nabum) počas jedného roka,
musíte sa naučiť vymeniť kožu na djembe, ďalej doprevádzať tanečníkov, improvizovať na djembe a iných perkusívnych nástrojoch. Máme aj moduly (obvykle víkendové) o hudobnej teórii (notácia djembe, „mikrotajming“, atď.) a hudobnej etymológii (história, globalizácia, vývoj djembe a hudby s ním spojenej) s Rainerom Polackom, ďalej o tom ako viesť skupiny a ako a koho učiť jednotlivé témy (didaktika). Nakoniec študenti odučia 3 lekcie s Gerhardom alebo so mnou ako pozorovateľom (nie kvôli skúšaniu, ale kvôli spätnej väzbe). Je to komplexný a rozšírený tréning a môže vám trvať koľko potrebujete. Týmto tréningom chceme zabezpečiť kvalitu na širokom poli vyučovania djembe.
Naším ďalším projektom je samozrejme pobyt umelcov z Mali – Drissa Kone a Oumou Mariko (majster bubeník a tanečnica, s ktorými celé roky spolupracujeme) počas mája, júna a júla 2011 – organizujeme workshopy s koncerty s nimi.
V tomto momente taktiež dokončujeme náš audio workshop časť 3 (v nemčine: djembe spielen lernen, po slovensky: štúdium hry na djembe). Všetky tieto časti sú pre ľudí, ktorí buď žijú ďaleko od učiteľa djembe, alebo chcú mať doma podklady, s ktorými by mohli hrať a cvičiť to, čo sa naučili na lekciách.
Už dva roky organizujeme workshopy v Mali s Drissom a Oumou, v rámci ktorých nie sú len lekcie djembe a tanca, ale aj skvelý kultúrny program, ako napr. návštevy tradičných osláv a rituálov duchovnej liečby, návštevy dediny griotov, hosťovania hráčov na Koru a N´Gonin a tanečníkov s maskami, exkurzie do okolia Bamaka.
Vo všetkých týchto projektoch je mojou úlohou vyučovanie, hranie a organizovanie.
Hore Naspäť na titulku
|
