"To, o čom snívate, to, čo cítite a to, čím skutočne ste, sa manifestuje cez vaše slová" Miguel Ruiz
V tomto článku chcem opísať vzájomné súvislosti, ale obzvlášť protirečenia muzikality a techniky (virtuozity) hrania na hudobnom nástroji, majúc na zreteli najmä djembe a scénu okolo tohto nástroja. Nenárokujem si na tzv. "politickú korektnosť" tohto textu. Naopak, budem sa tu snažiť čo najotvorenejšie vyjadriť svoje subjektívne názory a postrehy. Mojím cieľom je podnietiť vaše premýšľanie, prípadne diskusiu o téme, o ktorej (asi nie sám) premýšľam už dlho.
V roku 2004 som pravidelne dochádzal do Viedne na hodiny kurzu západoafrických perkusií. Kurz bol vedený profi-perkusionistom Gerhardom Kerom. Gerhard, okrem toho že má vlastnú značku hudobných nástrojov a obchod vo Viedni, spolu s kolegyňou Ulli Sanou vedie školu perkusií. Obaja sú nadšencami tradičného spôsobu bubnovania, vychádzajúc najmä z tradícií krajiny Mali. Ich dlhoročným majstrom a tútorom je Drissa Kone, sám bývalý dlhoročný žiak už nebohého Yamadu Dunbiu. Gerhard a Ulli spolu s Drissom už v 80-tych rokoch koncertovali po Európe a vydali 2 CD. Okrem mnohých cenných a príjemných spomienok na obdobie, keď som k nim chodil na kurz, mi zostala v pamäti aj jedna (vtedy) nepríjemná: Gerhard nás v najvyššom "leveli" svojho kurzu učil náročný rytmus Takosaba. Po akom-takom zvládnutí základných liniek basových bubnov tohto rytmu som si uvedomil, že ten istý rytmus je nahraný aj na jednom z mojich (vtedy) najobľúbenejších a najpočúvanejších CD. Celý nadšený týmto objavom, ako aj zaujatý drobnými odlišnosťami medzi aranžmánmi, ktoré nám ukazoval Gerhard a tými na CD, som priniesol CD Gerhardovi ako zaujímavosť. Obzvlášť som ho upozornil na brilantnú techniku sólovania majstra nahraného v pravom kanáli stereonahrávky. O týždeň na to, keď sme sa s Gerghardom opäť stretli, ma, mierne povedané, schladil svojim komentárom na dané CD. Povedal mi to až keď som sa opýtal na jeho názor. Vyslovil niečo ako: "To na tom CD asi nie sú majstri, myslím že sú to len žiaci." Zaskočilo ma to, tak som sa opýtal prečo. (Technická brilancia akou hrali bola pre mňa vtedy absolútne oslnivá a nedostižná.) Na moje ďalšie otázky Gerhard dodal: "...pretože to, ako hrajú, pripomína skôr olympijské hry než hudbu. Oni sa vyslovene predháňajú v rýchlosti, ale to nie je hudba." Aj keď som sa to vtedy snažil nedať najavo, dosť sa ma dotklo to čo povedal o týchto hudobníkoch a o CD, ktoré som počúval takmer vždy, keď som za ním cestoval vlakom do Viedne. Dlhú dobu som sa za ten komentár na Gerharda v duchu hneval. Dnes sa však už nehnevám a prevažne mu dávam za pravdu. Prečo? O tom tu chcem práve písať.
Príbeh číslo 2. Ešte dávnejšie, niekedy v roku 1988, som sa zamiloval do gitary. Hoci prvé pokusy a akordy som mal už dávno za sebou, v tom čase som začal stále intenzívnejšie cvičiť. Bol som fascinovaný tvrdou gitarovou scénou a bolo mojím veľkým snom raz hrať ako gitaristi, ktorých som denne počúval. Preto som od sprvoti klasickej gitary pomerne rýchlo prešiel na elektrickú a moje denné niekoľkohodinové cvičenie zahŕňalo najmä nácvik techniky a hranie spolu s mojimi vzormi, prehrávanými z CD prehrávača. Postupne som sa zlepšoval a dostal som sa do fázy, keď som už bol schopný zahrať aj pomerne technicky náročné pasáže. Skrátim to. Aj keď som sa nikdy nevypracoval na brilantného gitaristu, po niekoľkých rokoch cvičenia a skúšania s rôznymi hudobníkmi, som si uvedomil, že ma prestáva baviť donekonečna zlepšovať svoju techniku, lebo mi pritom akoby unikala hudba samotná a radosť z nej. Cítil som, že môj hudobný vývoj je nevyvážený. To, že som bol schopný zahrať ťažké sóla, ale v rámci svojej partie som nedokázal zahrať a zaspievať pieseň od Beatles, bolo svojím spôsobom absurdné a už som to tak nechcel. To bol začiatok zmeny môjho smerovania od metalu k iným štýlom. Tu som našiel novú živnú pôdu pre svoju inšpiráciu. Bavilo ma objavovať zákutia melodickej harmónie a rôznych akordov a postupov. Jednoducho sa predo mnou začala rozprestierať omnoho väčšia ríša hudby, ktorú som predtým nechcel alebo nevedel vnímať, súc zameraný na technickú ekvilibristiku metalu, ktorá je však z môjho dnešného pohľadu často značne jednostrannou záležitosťou. Síce som nikdy neprestal mať rád thrash-metalové kapely 80-tych rokov, stále menej sa mi cnelo za tým, že strácam kondíciu, resp. schopnosť hrať športovým spôsobom, ktorý bol potrebný prakticky pre každú ich skladbu.
Gitaru mám rád dodnes, hoci ju už takmer pred 10-timi rokmi nekompromisne a takmer zo dňa na deň "odsunul" z popredia mojich priorít bubon djembe. Ako sa to stalo, o tom možno napíšem inokedy. Teraz ďalší príbeh.
Presúvame sa pravdepodobne do roku 2005, kedy som ešte žil v Bratislave a s nadšením som prišiel na vystúpenie "Slet bubeníků". Išlo o známu akciu - vystúpenie medzinárodnej skupiny perkusionistov okolo Pavla Fajta, ktoré sa časom menilo z hľadiska obsadenia a rytmov/skladieb, ktoré hrali. Bolo to jediné vystúpenie Sletu bubeníků, ktoré som dovtedy aj odvtedy videl. Keďže som nebol, ani nie som nadšený veľkými projektmi typu Stomp alebo Yamato (Stomp som prvýraz videl na DVD v roku 2010, Yamato dodnes nie), dá sa myslím povedať, že som išiel na vystúpenie relatívne nepredpojatý. Mojím "prednastavením" však určite bolo to, že som sa vtedy už intenzívne zaujímal o západoafrický štýl bubnovania a vedel som, že jedným z frontmanov Sletu bubeníků má byť aj Mohamed Bangoura (Bangouraké) - guinejský perkusionista, ktorý už myslím bol vtedy známy a populárny napr. v Čechách svojím tamojším pôsobením. Koncert vo mne zanechal zmes zmiešaných pocitov. Moja pozornosť sa pochopiteľne sústredila najmä na tohto guinejčana, ktorý bol centrálnym frontmanom, čomu nasvedčovalo aj jeho nazvučenie, nepomerne výrazné v pomere k jeho spoluhráčom. Bangouraké bol úžasný, ale zároveň bol pre mňa sklamaním. Úžasná totiž bola najmä jeho technika, resp. rýchlosť, akou hral. Neviem posúdiť, do akej miery je Bangourakého hranie formované tým, čo chce počuť, alebo skôr vidieť publikum, pre ktoré je zvyknutý hrať. Taktiež dodnes neviem, do akej miery a či vôbec je jeho astronomická rýchlosť podložená aj jeho hudobníckymi kvalitami. To, čo som mal možnosť od neho doteraz počuť a vidieť, tomu však veľmi nenasvedčuje. Vôbec sa necítim kompetentný posudzovať kvality tohto skúseného bubeníka a showmana, avšak na vystúpení Sletu bubeníků bol pre mňa pri spätnom pohľade skôr rušivým elementom, hoci som tam išiel hlavne kvôli nemu. Napr. čech Miloš Vacík, ktorého žiaľ "vďaka" nazvučeniu nebolo dostatočne dobre počuť, sa mi na tom istom koncerte páčil omnoho viac, aj keď hral na nástroji, ktorý sa na djembe podobá len vzdialene a aj keď sa západoafrickým bubnovaním možno ani nezaoberá. V jeho hraní však bol ten špecifický "fíling a ťah", ktorý ma tak fasciuje aj u dobrých perkusionistov štýlu západnej Afriky a z ktorého cítiť muzikantskú vyzretosť, využívajúcu technickú brilanciu ako jeden z účinných výrazových prostriedkov svojho hudobného majstrovstva. V skutočnosti tu práve Bangourakého spomínam preto, lebo je na djembe scéne dosť známy a zároveň som mal možnosť ho osobne zblízka sledovať pri hraní. Moje pocity z jeho CD albumov, ktoré som neskôr počul, sú však obdobné. Chýba mi v nich jeho základná rovnováha muzikality a techniky.
Táto rovnováha však nemá takú "váhu", aká jej náleží, ani u mnohých iných.
Bangourakého rýchlosť je skutočne nevídaná. Bangouraké hrá na djembe v strede kapely.
Či chceme, alebo nie, ak sa prostriedok zamení s cieľom, pôvodný cieľ zostane bokom. Mám pocit, že práve toto je ryskou váh posudzovania a "cítenia" kvality umenia. Ak nie je v strede pódia samotná hudba, ale je tam show a súťaž, výsledok je iný, ako keď je centrom diania hudba a ostatné veci majú sprievodný charakter. Takýmto pódiom pritom nemusí byť len vyvýšené miesto v koncertnej sále, ale kľudne aj vaša skúšobňa, či konkrétne hranie. To, čo sa tu pokúšam načrtnúť je, že naša fascinácia výkonom sa môže niekedy stať významnou prekážkou otvorenosti voči skutočnému umeniu, ale aj prekážkou pre umelcov samotných. Pritom samozrejme netvrdím, že každému sa musí páčiť to isté. Pokiaľ muzika stojí na pevných základoch, priestoru pre individuálne vyjadrejie bude vždy dosť.
Na záver ešte jeden príbeh z inej oblasti. V roku 1995 som bol na cca mesačných "prázdninách" v Holandsku. Z tohto času asi polovicu som bol ubytovaný v dome úspešného maliara abstraktných "kaleidoskopických" obrazov v Amsterdame. Keď som sa ho opýtal, či by vedel namaľovať napr. koňa alebo ľudský portrét, povedal mi, že samozrejme. Tvrdil, že keby to nevedel, bolo by to citeľné aj v jeho vysoko abstraktných prácach. Povedal, že „základy“ sú jednoducho nutné a čím sú kvalitnejšie, tým lepšie. Tieto základy sú podľa môjho názoru niečím, čo jednoducho vychádza z našej telesnej a duchovnej ergonómie. Je to niečo, čo úzko súvisí aj s ľudskou podstatou, históriou, tradíciou a kontinuálnym vývojom. Pri ich absencii alebo ignorácii sa cieľ zamieňa s prostriedkom a my sa strácame sami sebe, ako človek, ktorý priveľa hovorí, ale v skutočnosti povie málo.
Konieckoncov, asi nie je náhoda, že afričania namiesto výrazu hrať na djembe povedia "hovoriť na djembe".
