Africkí majstri na Slovensku

Postrehy a skúsenosti organizátora akcie

Koncom júla 2011 sa v Banskej Bystrici a Bratislave uskutočnila séria podujatí s vynikajúcimi africkými umelcami a učiteľmi Drissom Kone a Oumou Mariko zo západoafrickej  Mali, spolu s rakúskou perkusionistkou a organizátorkou Ulli Sanou. Ulli so svojou asistentkou Anitou a žiačkou Melanie tvorili doprovodnú kapelu a zároveň podporný tím počas akcie.

Akcia pozostávala z koncertného vystúpenia, workshopov afrických tancov a rytmov a z prezentácie s projekciou fotografií z Mali, s komentármi a ukážkami z umenia hostí.

Organizátormi akcie boli Andy Strnád a Lenka Kuzmová – nadšenci afrických rytmov a tanca a zároveň  vedúci príslušných kurzov v banskobystrickom centre voľného času. 

Tento rozhovor s Andym Strnádom sme pripravili pre tých z vás, ktorí sa na akcii nemohli zúčastniť, ale aj pre tých, ktorí si chcú pripomenúť jej atmosféru, či nahliadnuť pod „pokrievku“ jej organizácie.

Aký máš celkový pocit z akcie?

Môj celkový pocit je veľmi dobrý. Hostia odišli v nedeľu, teraz je štvrtok a ja stále premýšľam a rozjímam o tom, čo všetko tu vďaka nim a tejto akcii zostalo...

Čo bolo podľa teba na akcii najlepšie, alebo najzaujímavejšie?

Z môjho osobného pohľadu ako ich hostiteľa asi to, že som bol pár dní neprestajne v spoločnosti týchto vynikajúcich umelcov, ktorí sú zároveň príjemnými skromnými ľuďmi a zábavnými spoločníkmi. Keďže celá skupina bola ubytovaná u nás doma, užili sme si spolu trochu srandy, ale aj zaujímavých rozhovorov. A celkovo, byť pri nich a sledovať ich z blízka bolo veľmi obohacujúce. Vidíš, že aj majster je ráno hladný a že aj úžasnú tanečnicu môže veľmi bolieť hlava a treba to riešiť... Myslím, že medzi nami vznikol pomerne dôverný vzťah, na ktorom by sa dala budovať ďalšia spolupráca. Boli sme veľmi pochválení ako hostitelia. Obzvlášť si však cením veľmi profesionálny a zároveň ľudský prístup Ulli Sanou. To, že sem vôbec prišli, bolo možné vďaka nej. Pritom na prvom mieste neboli peniaze, aj keď si Afričania potrebujú v Európe zarobiť. Samozrejme, peniaze sú potrebné pre každého, ale rozhodne neboli pri tejto akcii pre nich najdôležitejšie, aspoň taký je môj pocit. Ulli, ako ich hostiteľka v Európe, totiž peniaze so mnou veľmi neriešila. Na začiatku prípravy akcie sa ma len opýtala, či mi ako organizátorovi stačí moja odmena vo forme bezplatného vstupu na ich tunajšie akcie a ja som bez váhania súhlasil. Neskôr som však peniaze riešil stále, keďže som vedel, že u nás sú vstupné a poplatky za akcie len zlomkom toho, čo sa za rovnaké akcie platí v Rakúsku. Chcel som, aby akcia u nás bola úspešná, čo zahŕňa aj to, že hostia neodídu naprázdno.

Z pohľadu účastníka ich akcií sa mi páčili všetky, ale úplne najviac asi koncert v Bystrici a workshopy tanca. Tam to vyslovene prekypovalo radostnou energiou a všetko bolo ako malo byť. Myslím že ľudia museli cítiť, že majú dočinenia so skutočnými majstrami tohto umenia. Pre niektorých účastníkov to bol prvý takýto veľký workshop a myslím, že prvá skúsenosť je dôležitá a bola pre nich veľmi dobrá. Zároveň bolo vidieť, že sa radosť a srdečnosť prejavovala na oboch stranách a zároveň u tanečníc, tanečníkov aj bubeníkov a bubeníčok. Na koncerte vlastne Ulli aj priamo povedala, že sa im hrá veľmi dobre vďaka tomu, aké je publikum úžasné. A na workshopoch tanca to bolo obdobné. Týmto by som chcel vlastne aj poďakovať ľuďom z kapely Babyluzaru, ktorí sa v posledných rokoch výrazne pričiňujú o rozvoj miestnej scény v tomto žánri, čo sa na týcho akciách citeľne a veľmi pozitívne prejavilo. Tanečnice boli úžasné a takisto odozva ľudí na koncerte – tlieskanie, tanec, ale aj celková komunikácia medzi kapelou a ľuďmi.

A čo sa ti na akcii páčilo menej?

Trošku som bol sklamaný z workshopov bubnov. Myslím, že sme mohli viac starostlivo vybrať rytmus, ktorý sa bude Drissa učiť, lebo hoci Sounou je veľmi zaujímavý a pekný, ešte viac v spojitosti s tým, že sa potom na tanci učil práve aj tanec Sounou, niektorí účastníci však tento rytmus poznali. No a tiež trochu možno viazla komunikácia, alebo došlo k určitému vzájomnému nepochopeniu vhodného tempa workshopu, keď sa Drissa prvý deň podľa mňa vyslovene prispôsoboval iba pár najmenej pokročilým účastníkom, čo mohlo spôsobiť frustráciu tým pokročilejším, ktorých bola väčšina a ktorí podľa mňa potrebovali rýchlejšie tempo. Ale druhý deň sme to napravili rozdelením skupiny a samostatnou výučbou pre pokročilých a pre začiatočníkov. Takéto veci sa však na medzinárodných akciách s jazykovou bariérou stávajú aj vo väčšej miere, takže si myslím, že sme nakoniec aj túto časť zvládli celkom dobre. Ľudia vyzerali byť nakoniec spokojní a myslím, že si mnohí odniesli inšpiráciu, ktorá im vydrží ešte dlho. Drissa je skutočne veľký majster a jeho hranie je neobyčajne stručné, ale pritom účelné. Akoby nezahral naviac ani jedinú notu. Je z neho však cítiť istotu a hĺbku. Jeho zvuk je úžasný. Veľa však povie aj tým, čo vlastne nezahrá.

Ako organizátor som bol ešte sklamaný z pomerne malej účasti ľudí, najmä na kultúrnej prezentácii, ktorá mohla byť podľa mňa zaujímavá aj pre tých, ktorí vôbec nebubnujú ani netancujú. Ulli premietla asi sto autentických fotiek z Mali a hovorila zaujímavé veci... No takáto akcia sa už asi v takejto podobe nezopakuje, lebo účasť bola dosť žalostná a myslím, že to ovplyvnilo aj priebeh akcie. Ľudia sa takmer nič nespýtali... mohlo to byť aj omnoho dynamickejšie...

Trochu nešťastný bol termín celej akcie – v polovici prázdnin. Mesto bolo takmer ako vymreté, čo sa na návštevnosti určite odzrkadlilo. Mohli sme si však vybrať len z troch termínov a nakoniec sa z našej strany ako priechodný ukázal len tento jediný. Na druhej strane, u nás je africká hudba, rytmy a tanec ešte prakticky neznámou vecou, takže akciu opomenuli asi aj niektorí ľudia, ktorí boli počas nej v Bystrici a ktorým by sa bola možno dosť páčila.

No úplne najťažšie bolo to, že ku koncu dosť dlhej doby, keď platila na workshopy zvýhodnená cena, sme mali veľmi málo prihlásených. Vtedy som našťastie nechal o osude celej akcie rozhodnúť Ulli. Sám som bol veľmi sklamaný prístupom viacerých ľudí, ktorí o akcii vedeli, ale dovtedy sa o ňu prakticky nezaujímali, takže som bol pripravený celé podujatie hoci aj zrušiť. Vopred sme si urobili realisickú kalkuláciu, ktorá sa však nenapĺňala. Cítil som sa zaviazaný voči umelcom a ich tímu a zároveň nepochopený našimi ľuďmi. Ale Ulli mi napísala, že ich skupina napriek danému stavu chce prísť a máme skúsiť pokračovať v propagácii.

Potom bolo ešte ťažké reagovať na to, keď mnohí účastníci, ktorí sa ozvali až po uplynutí zľavnených cien, od nás stále skúšali získať zľavu. Pritom to spravidla boli ľudia nám najbližší, ktorí o akcii vedeli najskôr a keďže sú tunajší, mali aj najmenšie náklady na cestovné, ubytovanie a podobne. Toto bolo pre mňa naozaj frustrujúce.

Prečo si vlastne tú akciu organizoval, ak si na nej nič nezarobil?

Pretože mi vôbec nešlo o peniaze. A mohol som si to dovoliť aj kvôli tomu, že sme pred letom dostali od rodičov nejaké peniaze. Takže naši vlastne týmto možno aj trochu proti svojej vôli podporili kultúru... Nechcem teraz rozoberať celú akciu na súčiastky a počítať všetky naše náklady, keď viem, že sme urobili niečo úžasné.

Akciu som robil pre to, lebo som vopred vedel, že budú títo Afričania nejaký čas v Rakúsku a predbežne sme sa bavili s Ulli o tom, že by sme mohli urobiť s nimi akciu na Slovensku. Išlo mi v prvom rade o kultúrny význam tejto akcie. Tým myslím viacero vecí. Napríklad to, že pre nadšencov afrických rytmov alebo tanca je veľmi inšpiratívne učiť sa priamo od majstra. Ale chcel som aj priniesť niečo nové do Banskej Bystrice – ľudí, akí tu ešte neboli a s nimi kus autentického umenia, s ktorým sa tu takto priamo stretol len málokto. Veľmi mi záleží aj na tom, aby sa tunajšia skupina nadšencov afrických rytmov a tanca rozrastala a asi nič nemôže byť silnejším impulzom ako táto akcia. Cítim to aj na sebe – mám po akcii chuť robiť znova veci, ktoré som už takmer zavesil na kliniec, lebo mám na to novú energiu, plus nové nápady. A rovnako je dôležité, že ľudia na základe autentických skúseností so skutočnými umelcami postupne získavajú vkus a cit pre kvalitu...

Pred rokmi už Bystricu navštívili senegalskí učitelia, ktorých sem priviedol náš priateľ Ernesto Naishtat, ktorý však teraz žije s rodinou v južnej Amerike a akcie na Slovensku sa mu neorganizujú ľahko. No, touto akciou som vlastne tak trochu poďakoval aj jemu aj iným svojim učiteľom. Možno ich potešilo, že tak trochu pokračujem v ich práci a teda že do mňa neinvestovali úplne zbytočne :)

A čo propagácia a sponzori? Pomohol vám niekto?

Mali sme pár mediálnych sponzorov, čo znamená že nám poskytli nejaký priestor na propagáciu akcie vo svojich médiách. Sponzorov, ktorí by akciu podporili finančne, sme žiaľ nemali a aj v tom vidím priestor na zlepšenie do budúcna, keby sme sa ešte niekedy odvážili organizovať takúto akciu. Lebo inak človek veľa hradí z vlastného vrecka, aj keď po kultúrnej, ľudskej a umeleckej stránke mnoho získa. No, zároveň som trochu skeptický, lebo viem čo väčšina ľudí počúva a čo číta a finančná podpora pre menšinový žáner sa asi nebude zháňať najľahšie bez toho, aby sme zmenili ducha akcie, čo nechcem. Každopádne, skúsenosti už máme, takže by sa nám to druhý raz robilo asi ľahšie než teraz.

Okrem miestnych médií nám pomohli najmä priatelia, rozširujúci informácie a plagáty mailom, či v papierovej podobe. A veľkou pomocou boli web stránky, ktoré publikovali informácie, ktoré prebrali z tejto našej, alebo z toho, čo sme im poslali. Všetkým, ktorí takto podporili akciu, ďakujeme.

Čo vlastne konkrétne obsahovali tie workshopy a vystúpenia s Afričanmi?

No, celá akcia vlastne začala už vo štvrtok v Bratislave – koncertom. Toto vystúpenie nebolo v pôvodnom pláne podujatia, bolo pridané až neskôr a dobre ho zorganizovali ľudia z kapely Jamadan. Koncert zároveň sami uviedli ako predkapela. Mali však obrovskú smolu, lebo ich hlavnému dundunistovi (hráč na basové bubny) žiaľ deň predtým zomrela babička a nemohol potom hrať. Jamadan však napriek tomu zahral živo a zaujímavo. Vystúpenie kapely Afričanov Tasuma bolo podľa mňa veľmi dobré. V podstate mohli hrať len aranžmány, ktoré s doprovodnou kapelou z Rakúska nacvičili počas svojho pomerne krátkeho pobytu v Európe, ich koncertu však nič nechýbalo. Atmosféra v klube Hlave 22 bola príjemná aj vďaka jeho majiteľovi, ktorým je priateľský a ústretový Francúz žijúci na Slovensku. Z môjho pohľadu to bol zaujímavý a príjemný večer, hoci viac sa mi páčilo vystúpenie kapely v piatok večer, ktoré bolo už v Banskej Bystrici.

Hralo sa v Klube 77, ktorý je svojím charakterom pre takúto hudbu podľa mňa vhodnejší, lebo sa tam nesedí, ale ľudia stoja a sú v blízkom kontakte s kapelou na pódiu. Ľudia však „stáli“ len na začiatku, lebo s postupujúcim koncertom sa stále viac z nich vlnilo, tlieskalo a všelijako komunikovalo s dianím na pódiu. Zaujímavé na priebehu koncertu bolo, že medzi jednotlivými skladbami, podobne ako predtým aj v Bratislave, Ulli uvádzala nasledovný rytmus, alebo komentovala ten predošlý. Z môjho pohľadu to bolo veľmi príjemné, lebo veci, ktoré hovorila, sa našinec prakticky nemá odkiaľ dozvedieť. Všetky zahrané kompozície boli rytmy z tradície Mali a obzvlášť pre nadšencov afrického tanca a rytmov majú takéto informácie veľkú hodnotu. Kapela celkovo hrala asi dve hodiny, vrátane prídavku, ktorý si ľudia vytlieskali. Celkový prejav skupiny by som charakterizoval ako muzikantsky neobyčajne vyzretý, primerane dynamický a zároveň pohodový. Skutočne nešlo o exhibíciu, ale o hudobné a tanečné predstavenie, čo myslím mohli špeciálne oceniť ľudia so skúsenosťami z iných takto ladených akcií, ktoré často sú do značnej miery o tej exhibícii. Celkovo všetci v klube sa bavili výborne a koncert sa im veľmi páčil, čo usudzujem podľa reakcií mnohých ľudí po koncerte. Mnohí boli tiež prekvapení, že Oumou Mariko nie je len vynikajúca tanečnica, ale aj výrazná speváčka, čo bolo ešte podčiarknuté úplne inou melodikou malijských piesní, než na akú sme zvyknutí v našej kultúre.

Workshopy tancov boli značne dynamické, lebo v rámci dvoch workshopov Oumou stihla odučiť až tri tance, resp. choreografie k trom tradičným rytmom. Konkrétne to boli tance Sounou (Sunu), Madan a Soukou (Suku). Všetky tri kapela predošlý večer predviedla aj v koncertnom prevedení. V rámci doprovodnej kapely, ktorá na workshopoch celý čas hrala k tancu, sa popri Drissovi vystriedalo viacero bubeníkov spomedzi pokročilých účastníkov workshopov bubnov. Bol som medzi nimi aj ja a opäť musím opakovať, že Drissov štýl hrania je proste super – citlivý, stručný a zároveň magický. Zaujímavosťou bolo aj to, že Drissa mal už na konci akcie naozaj dosť zničené ruky, nakoľko v posledných troch mesiacoch hral veľmi veľa. Paradoxne možno aj vďaka tomu sme mali na poslednej časti workshopov tanca možnosť vidieť za sólovým djembe Ulli a za sólovým basovým bubnom Drissu. Obaja opäť hrali super.

Na workshopoch bubnov Drissa a Ulli učili rytmus Sounou, teda obe jeho časti, vrátane viacerých sólových fráz, basovej linky a prechodu medzi časťami. Keďže som tento rytmus poznal z iného workshopu, bolo pre mňa zaujímavé porovnávať rozdiely v dialekte, resp. „fílingu“ ktorý Drissa učil oproti tomu, čo som poznal predtým. Pozitívom bolo aj to, že na konci zahrali Drissa s Ulli všetko čo sme prebrali len vo dvojici, aby sme si to mohli nahrať. Frázy, ktoré Drissa učil, boli pekné melodické, avšak zahrať ich v postupnosti ktorú prezentoval, už celkom ľahké nebolo :)

V rámci kultúrnej prezentácie, ktorú som už spomínal, Ulli najmä komentovala fotografie, ktoré sama urobila počas svojich pobytov v Mali. Z môjho pohľadu bola táto akcia svojím potenciálom možno najzaujímavejšia z celého pobytu Afričanov na Slovensku. Nielen preto, že Oumou si na večer obliekla prekrásne šaty, ale aj kvôli tomu, že ľudia sa mohli v neformálnej atmosfére hostí čokoľvek opýtať. Mal som odozvu že táto akcia bola tak trochu „prispatá“ kvôli tomu, že som prekladal všetky komentáre k fotografiám do slovenčiny, čo bolo vraj trochu zdĺhavé. Ja si skôr myslím, že ľudia a najmä umelci boli po náročnom programe dosť unavení a nikomu sa príliš nechcelo meniť celkovú atmosféru, ak sa o to nepostarali ostatní. Nikomu nič nebránilo rozpútať zaujímavú diskusiu napr. už pri fotke číslo päť. Na túto prezentáciu však prišlo málo ľudí a prakticky to boli len ľudia z workshopov. Myslím že už okrem spomínaných okolností sa pod to možno podpísala aj chyba v propagačných plagátoch PKO, ktoré posielali ľudí na úplne iné miesto. Taktiež som si nie istý, či samotný klub, kde sa akcia konala, urobil niečo pre jej propagáciu. My sme robili čo sa dalo, ale asi to nestačilo. Každopádne, naživo zahraný, zaspievaný a zatancovaný Marakadon bol pre mňa zážitkom, na ktorý nezabudnem. A podobne aj duhý rytmus, pri ktorom si za sólové djembe sadla Oumou, bol úžasný. 40 Eur z vybratého vstupného, ktoré som po akcii dal unavenej Ulli do ruky, bolo síce trochu smiešnych, ale o to viac som za túto akciu vďačný všetkým protagonistom, ako aj ľuďom, ktorí prišli. A je mi ľúto tých, ktorí neprišli, lebo podľa mňa prišli o veľa.

Pustil by si sa teda do organizovania takejto akcie znova? Ak áno, čo by si zmenil a čo by si urobil rovnako?

No, keby bola taká možnosť, tak asi áno. Ale určite až po nejakej dobe, lebo je to po všetkých stránkach aj dosť náročné. Druhá vec je to, že takýchto príležitostí je na Slovensku ako šafránu. Zaplatiť hosťom letenky a vybaviť víza je v našich podmienkach ťažko mysliteľné. A umelcov takejto úrovne a zamerania, ktorí zároveň cestujú po svete a sú schopní dodržať európske štandardy presnosti a spoľahlivosti je, trúfam si povedať, na celom svete len pár. Preto si veľmi cením Drissu a Oumou, ktorí majú úžasný umelecký rodokmeň a neoslovujú masy bulvárnym spôsobom. Myslím, že ak budem mať príležitosť znova urobiť akciu s nimi, alebo s niekým iným, kto sa vyrovná ich štandardu, tak ak budem môcť, chopím sa toho.

Rád by som však zmenil spôsob organizácie akcie, lebo tentoraz sme to robili len vo veľmi malom tíme a určite by nám pomohlo, keby sme mali viacero zapálených pomocníkov. Popri práci a rodine sa takáto akcia robí ťažko, keď je pre organizátora vyslovene nezisková. Človek si však niekedy nemôže vyberať a ja som taký, že si radšej urobím veci sám a poriadne, ako keby som sa mal niekomu doprosovať, alebo sa spoliehať na niekoho nespoľahlivého. To sa potom niekedy rozhodnem radšej nerobiť nič. Takže verím, že sa tu časom nájde viac ľudí s citom pre kvalitu, ktorí sa budú ochotní a schopní spojiť do dobrého tímu, ktorý by takúto akciu urobil omnoho ľahšie a hravejšie. No a za seba som si vedomý, že musím zlepšiť svoje koordinačné a komunikačné schopnosti, aby som taký tím vedel usmerňovať, alebo byť preň aspoň nápomocný.

© Andy Strnád, august 2011

Chcete reagovať na tento alebo iný článok? Vaše zaujímavé postrehy a konštruktívne odozvy tu môžu byť uverejnené. Posielať ich môžete sem.

Hore    Naspäť na titulku